Prof. Ladislav Korček
Nestor nitrianskej atletiky, aktívny športovec, tréner, medzinárodný rozhodca, pedagóg, tenorista, dirigent speváckeho zboru, orchestra, autor viacerých hudobných diel, zberateľ ľudových piesní. Dlhé roky sa venoval aj včelárstvu. Bol to výnimočne všestranný človek.
Narodil sa 25. septembra 1916 v Hlohovci. Zomrel 16. októbra 1984 v Nitre. V rokoch 1922-1927 absolvoval ľudovú školu v rodnom Hlohovci. V roku 1929 sa rodičia presťahovali do Nitry, kde sa jeho otec stal okresným súdnym radcom. Preto Ladislav pokračoval v štúdiu na reálnom gymnáziu v Nitre. Po maturite, v rokoch 1937-1940, začal podľa vzoru otca študovať právo na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ale z dôvodu otcovej smrti (1937) musel štúdium práva zanechať a začať pracovať. Spolu s matkou totiž prevzal starostlivosť o svojich šiestich súrodencov. Absolvoval diferenciálne skúšky, pokračoval v štúdiu na učiteľskom ústave a súčasne v rokoch 1951-53 externe spev na konzervatóriu v Bratislave, ktoré absolvoval 30. júna 1953. V rokoch 1937-1940 pracoval ako učiteľ v Jarku, 1. septembra 1940 dostal miesto v Nitre-Mlynárciach. Roku 1941 získal kvalifikáciu slovenský jazyk – telesná výchova a nastúpil na meštiansku školu v Mojmírovciach, neskôr v Nitre. V rokoch 1945-1950 bol profesorom na obchodnej akadémii, 1950-1960 na pedagogickej škole v Nitre. Aj popri zamestnaní sa ďalej vzdelával. V roku 1948 získal spôsobilosť na vyučovanie právnych a národohospodárskych predmetov na vyšších odborných školách. V rokoch 1951-53 študoval externe spev na konzervatóriu v Bratislave, ktoré absolvoval 30. júna 1953. Od 1. septembra 1960 začal učiť na Strednej všeobecnovzdelávacej škole E. Gudernu a svoju aktívnu pedagogickú činnosť ukončil na SVŠ (neskôr gymnázium) na Párovskej ulici v Nitre.
Ako pedagóg, stredoškolský profesor venoval svoje celoživotné úsilie predovšetkým formovaniu mladej generácie. Vštepoval im predovšetkým lásku k športu, hlavne k jeho milovanej ľahkej atletike, k hudbe, spevu a aj k včelárstvu. Týmito ušľachtilými záujmami prebúdzal v mladých pozitívne životné hodnoty a telesnú i duševnú rovnováhu. Vychovával mladých k výkonom, ktoré sa pozitívne prejavili vo všetkých oblastiach ich života. Viedol ich k vnútornej i vonkajšej disciplíne, správnej životospráve, úprimnému priateľstvu. Netlačil ich k špičkovým výkonom aj na úkor ich zdravia. V jeho osobe mali mladí zverenci učiteľa, trénera, kamarátskeho vedúceho.
Atletické začiatky Ladislava Korčeka, ako sám hovorí, siahajú ešte pred rok 1929, v organizácii Sokol, v rámci obľúbeného žiackeho päťboja. Neskôr aktívne športoval aj v telovýchovnej organizácii Orol. Vážnejšie sa atletike venoval od roku 1932 v Nitre ako skokan do výšky a do diaľky, trojskok (na celoštátnych majstrovstvách Orla v Pardubiciach získal 2. miesto), neskôr vrhačské disciplíny. Začiatkom štyridsiatych rokov bol už vedúcou osobnosťou nitrianskej atletiky. Ako pedagóg a tréner vychoval mnohých úspešných slovenských atlétov (Fr. Hanic, J. Šulgan, I. Veselský, M. Sulány, J. Bujna, Vl . Kóša, L. Petrovič a ďalší). Od roku 1942 sa orientoval na trénerskú a rozhodcovskú činnosť, najmä v TJ Slávia VŠP a TJ Stavbár v Nitre a v atletických krúžkoch na školách. V rokoch 1952 až 1956 viedol výstavbu štadióna v Sihoti a inicioval aj vybudovanie športových areálov pri obidvoch nitrianskych gymnáziách. V 60. A 70. rokoch bol ústredným rozhodcom. Významná bola najmä jeho účasť na majstrovstvách Európy vo švédskom Štokholme a v Maďarsku. Mimoriadnym počinom prof. Korčeka bolo aj založenie tradície „Silvestrovských výstupov nitrianskych atlétov na zoborskú Pyramídu“, kde sa v družnej atmosfére rozlúčili s odchádzajúcim atletickým rokom. (Podrobnejšie sa o jeho atletickej činnosti a výsledkoch možno dočítať v publikácii Ľ. Čutríka: 100 rokov nitrianskej atletiky).
Všestrannosť Ladislava Korčeka sa prejavila aj v ďalších jeho láskach, ktorými bola hudba, spev a aj včelárstvo. Bol sólistom a účinkoval v katedrálnom zbore regenschoriho Jozefa Rosinského, kde získal aj prvé skúsenosti z dirigovania. Pôsobil ako sólista – tenorista Speváckeho zboru slovenských učiteľov, madrigalistov pri VŠMU v Bratislave. Neskôr aj sám viedol spevokol pri farskom kostole v Hornom meste a po smrti J. Rosinského viedol aj katedrálny zbor. Ako profesor hudby založil a dirigoval aj viaceré vokálne a inštrumentálne telesá, pre ktoré si sám harmonicky upravoval, písal hudbu a písal prekladal texty. V rokoch 1945-50 viedol 100-členný spevácky zbor pri obchodnej akadémii, v r. 1950-60 120-členný dievčenský zbor pri pedagogickej škole, 1959-63 45-členný miešaný zbor súboru Zobor pri VŠP, 1960-67 miešané spevácke zbory pri SVŠ a gymnáziu. Je autorom omše Missa per duas voces, tvorcom libreta k operám J. Rosinského Kvetinárka a Lambert a spolupracoval na uvedení opery Čierna pani v nitrianskom Krajovom divadle. Upravoval a zbieral slovenské ľudové piesne. Je spolutvorcom zbierky piesní Janíkovská lúka.
Dlhé roky sa venoval i včelárstvu. V roku 1961 sa stal odborným učiteľom včelárstva. Od r. 1962 bol tvorcom kroniky ZO včelárov v Nitre. Viaceré príspevky uverejňoval aj v odbornom časopise Včelár (1982, 1983).
Pre nás, jeho deti bol mimoriadne dôležitý ešte jeden rozmer Prof. Korčeka. Bol nám vzorom v mnohých jeho činnostiach, ale predovšetkým ako milujúci manžel našej mamy Emy Korčekovej – Krížovej, s ktorou má aj spoločnú športovú minulosť a bola takisto výbornou šprintérkou. Vychovali nás spolu 6… Bol skvelým otcom, prísnym, ale milujúcim. Aj nás odmalička viedol k atletike, hudbe a pomáhali sme aj pri včelárení. Všetci sme boli zapojení do nitrianskej atletiky. Najstarší brat Ladislav s otcom od detstva absolvoval všetky ľahkoatletické preteky a sám bol dobrý atlét na celoslovenskej úrovni. Sestra Ema bola krajskou majsterkou v cezpoľnom behu. Ja a moja sestra Gitka sa tiež objavujeme v nitrianskych ľahkoatletických tabuľkách. Ona ako šprintérka a ja – vrhačské disciplíny, predovšetkým hod oštepom. Aj dvaja mladší bratia robili atletiku. Brat Ján hod kladivom a Pavol bol viac na hudbu, hral na violončelo. Okrem toho nás otec na nedeľných vychádzkach prirodzeným spôsobom učil históriu, poznávať rastliny a zvieratá.
Prof. Ladislav Korček je nositeľom viacerých vyznamenaní: Zaslúžilý tréner(1958), zaslúžilý rozhodca (1978), vzorný učiteľ (1965), Za rozvoj mesta Nitry (1971), Za rozvoj ľahkej atletiky na Slovensku (1973) a Za rozvoj telesnej výchovy (1981).
Mgr. Mária Demeterová-Korčeková
Nezabudnuteľná osobnosť nitrianskej atletiky – prof. Ladislav Korček
Vedel nenápadný chlapec z Hlohovca, ktorý sa narodil 25. 9. 1916 v tomto mestečku v blízkosti Nitry, že zasiahne do rozvoja atletiky v starodávnom meste pod Zoborom? Dnes ťažko odpovieme na túto otázku. Podstatné sú fakty a skutky, ktoré potvrdzujú, že osud bol Ladislavovi Korčekovi priaznivo naklonený a on nielenže zvyšoval úroveň športu v Nitre, ale sa stal nestorom atletiky, ba dokonca zasiahol aj do hudobného diania, pretože bol obdarovaný hudobným talentom.
Po ukončení ľudovej školy v rodnom Hlohovci nastúpil na štúdiá na reálne gymnázium v Nitre, kde mal možnosť venovať sa športu a predovšetkým atletike. Už ako 17-ročný študent spolupracoval s pretekárom Františkom Marešom. Už vtedy sa prebudili v ňom nezvyčajné organizačné schopnosti a nadanie pre pohyb, najmä skoky. Hoci si vyskúšal viaceré atletické disciplíny, najúspešnejší bol v skokoch do diaľky a do výšky. Na gymnáziu stretol aj svoju životnú lásku, mladú profesorku Emu, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou a podporovala ho v jeho aktivitách. Po stredoškolských štúdiách sa ďalej vzdelával na Právnickej fakulte UK v Bratislave, na učiteľskom ústave. To mu však nestačilo, priťahovalo ho tiež umenie, predovšetkým spev, preto sa rozhodol vzdelávať aj v tejto oblasti a rokoch 1951-53, navštevoval konzervatórium v Bratislave. Zaujal ho predovšetkým zborový spev, venoval sa školským zborom, neskôr sakrálnej hudbe a zborom pri miestnych kostoloch.
Aktívnej činnosti atléta sa venoval v tridsiatych rokoch. V dobových záznamoch môžeme nájsť najmä tieto disciplíny: skok do výšky, skok do diaľky, trojskok, kladivo, oštep, hod diskom, beh na 60 m a beh cez prekážky na 110 m. Najviac sa venoval skokom. Postupne sa preorientoval na trénerskú a neskôr aj na rozhodcovskú činnosť.
Ako žili atléti v časoch mladosti prof. Korčeka? Na to spomína v jednom príspevku k histórii nitrianskej atletiky, ktorý uvádza Ľudovít Čutrík:
Priebeh pretekov sa neuskutočňoval podľa presného časového plánu. Poväčšine sa na ňom vedúci pretekárov dohodli s usporiadateľmi. Pretekári štartovali vo viacerých disciplínach ako teraz. Vrhači absolvovali aj 3-4 vrhačské disciplíny, ba dávali si aj nejaký skok alebo šprint. Stovkári aj dvojstovkári chodili na diaľku a výšku, ba aj na 400 m, hoci sa tá vtedy rátala medzi stredné trate.
V tých časoch to v športe vyzeralo inak, rozhodcov bolo málo a rozhodovali o viacerých disciplínach. V takýchto podmienkach sa formovala aj osobnosť profesora Ladislava Korčeka.
Ako učiteľ spočiatku pôsobil na ľudových školách v Jarku, Mlynárciach, Mojmírovciach a na meštianskej škole. V roku 1945 nastúpil na obchodnú akadémiu v Nitre a v tomto meste už zotrval. Začiatkom roku 1950 začal učiť na pedagogickej škole, kde pracoval 10 rokov a od roku 1960 prišiel na nitrianske gymnázium. Tam odovzdával svoje skúsenosti až do odchodu do dôchodku v roku 1977.
Všetci, ktorí osobne poznali prof. Korčeka, na neho spomínajú s úctou a vďakou. Takto spomína aj prof. Šulgan:
Na jar 1942 ma túžba po pútavejšom a dôslednejšom pestovaní atletiky priviedla spolu s ostatnými adeptmi na tréningy vedené prof. Korčekom… Ani sám neviem, ako sa to stalo, ale bol som skrátka medzi nimi a cítil som sa tam dobre. Prof. Korček bol výnimočný pri vedení tréningového procesu, – osobitným prístupom sa venoval nám mladým. A my sme si boli vždy istí, že ho na tréningu nájdeme, že sa môžeme v plnej miere spoľahnúť, že nám vždy poradí, usmerní nás, pochváli, no i pokarhá, a to všetkých jedným metrom.
A takto videli prof. Korčeka všetci jeho zverenci. Oceňovali jeho metodické schopnosti. Vedel správne zamerať veľký počet trénujúcich. Každý bol na tréningu primerane zaťažený. Prof. Korček dbal aj na hygienu, osvetu, pravidlá teóriu techniky športov, na všetko mu zostával čas. O všetkých týchto témach dokázal pútavo rozprávať a zaujať svojich poslucháčov. U neho sa netrénovalo len preto, aby sa zvyšovali výkony, ale učil svojich zverencov aj ideálom ľudskosti a človečenstva. Vyznačoval sa nezištnosťou, rád pomáhal, neváhal požičať vlastnú odbornú literatúru, ak o ňu niekto prejavil záujem. Neznášal pretvárku, podlizovanie. Nikoho neuprednostňoval ani podľa sociálneho pôvodu, ani podľa výkonu. Vždy pozeral na jedinca komplexne. Vedel, kedy napomenúť, pokarhať, kedy zverenca pochváliť. Bol výborným prirodzeným psychológom. Vedel zapáliť mládež pre atletiku, pretože sám horel úprimným zanietením pre šport, pre človeka. Bez jeho osobnosti si atletiku v tom období ani nemožno predstaviť.
Veľké uznanie a úspechy však dosiahol s dorastencami, z ktorých vychoval majstrov republiky a výborných reprezentantov Československa, napr. Ivana Veselského. Od roku 1966 pôsobil ako ústredný ľahkoatletický rozhodca. Za svoju činnosť získal v roku 1958 titul Zaslúžilý tréner a v roku 1988 titul Zaslúžilý rozhodca.
Atléti, ktorí ho poznali ako trénera a rozhodcu, na neho spomínajú s obdivom, vďakou a láskou, pretože ich viedol k čestnosti, spravodlivosti, odvahe. Záležalo mu nielen na výborných športových výkonoch, ale aj na osobnosti športovca, na jeho postojoch a vzťahu k iným atlétom a ľuďom vôbec. Jeho životná púť sa skončila v roku 1984.
PhDr. Janka Svítková